Deaneira vošla do učebne v predstihu pred žiakmi. Vytiahla prútik a niekoľko krát ním švihla. V triede teraz stáli 1-miestne lavice a pri nich stoličky. Na každej lavici stál kalamár z brkom. Aby sa však žiaci necítili pod tlakom, úplne roztiahla závesy a odnekiaľ sa ozývala príjemná ukľudňujúca hudba, super atmosféra. V tom už ale začali prichádzať študenti a tak ich Deaneira privítala s veľkým úsmevom.* Dobrý deň, žiaci. Vítam Vás na záverečných skúškach. Verím, že ste sa poriadne pripravili a nebudú pre Vás teda žiadným problémom. Skôr ako začnete, chcela by som Vám však povedať pár slov. *Deaneira sa odmlčala a prebehla pohľadom po tvárach už takmer dospelých žiakov. V mysli sa vrátila pár rokov vzad, keď tieto tváre videla po prvýkrát.* Dnes skladáte svoju životnú skúšku a bez ohľadu na to ako dopadne Vám chcem povedať, ako rada som Vás učila a verím, že sa Vám tieto vedomosti zídu a z času na čas si na mňa spomeniete. Prajem Vám do života len to najlepšie a som si istá, že každý z Vás sa uchytí. Ale teraz sa už sústredte.* Deaneira opäť švihla prútikom a na každej lavici sa objavil kus čistého pergamenu. *Takže, test máte pred sebou. Je písaný neviditeľným atramentom, takže na moj povel sa dotknete pergamenu prútikom a poviete, ako iste viete Aparecium. Prajem veľa šťastia*